Milan Lukáč sochár

Od roku 1990 pôsobí ako docent na Fakulte architektúry STU v Bratislave. Venuje sa komornému a monumentálnemu sochárstvu, maľbe, kresbe a grafike, zúčastňuje sa medzinárodných sochárskych sympózií. Za svoju tvorbu získal mnohé ocenenia doma aj v zahraničí, napríklad Cenu Martina Benku (1988), Prix-Itinéraire v Salon Levallois (1998).

V roku 1990 získal cenu Akadémie výtvarných umení a Francúzskeho inštitútu v Paríži "Portrait Paul - Louis Weiller".

Tvorba Milana Lukáča vychádza z moderných tradícií pop artového objektu. Zo sochárskych materiálov rád používa najmä kov a drevo, najčastejšie však robí objekty kombinované z rôznych materiálov, najmä kusov kovového šrotu. Jeho objekty, ale aj odlievané plastiky i grafika, majú osobité poetické čaro. Obľúbenou témou je živočíšna ríša - rôzne druhy vtákov, hmyzu a rýb. Učarovala mu príroda, vodný živel i svet botanických atlasov. Jeho "botanické sny" sa vyznačujú krehkosťou prírodných foriem, ktoré ožívajú v bronzových a kovových objektoch. Rovnaké témy spracúva aj v grafických listoch, kresbách a najnovšie aj v nízkych reliéfoch. Vyniká v nich jeho ľahká, improvizačná kresba, ktorou vystihuje podstatu prírodného tvaru i ľahkosť pohybu. Milan Lukáč svoje sochy integruje s priestorom. Plastiku nechápe ako monolitný blok, ale ako perforovaný objekt, cez ktorý sa priestor prelína, ktorým prechádza a prúdi svetlo s vzduchom. Preto sú významnou súčasťou tvorby autora monumentálne práce komunikujúce s priestorom. Známy je Pamätník holokaustu v Bratislave, Pamätník politickým väzňom v Žiline aj prvá cena v súťaži na Pamätník M. R. Štefánika pre Spišskú Novú Ves.